Luu and Jane

Fluidum lalalalaaaa


Pridaj komentár

*Prečo tento blog alebo že začíname*

1st blog_macka

Sú veci, na ktoré čakáme strašne dlho, koľkokrát našou vlastnou vinou, neschopnosťou… ale niekedy to tak má   byť – vyzrieť na ten pravý čas. A toto je pre mňa jedna z tých veci… bože, veď koľkokrát som sa odhodlávala vydržať s niečím na pravidelnej báze…i s písaním. Pravdaže, neúspešne. Koľkrát ste si i vy ostatní povedali, čo i len toľko – budem sa pravidelne učiť/chodiť do posilky/whatever. Vždy si nájdeme nejakú výhovorku. Pretože – kde nie je vôľa, tam je výhovorka (veď prirodzene, keď niečo ozaj chcem, tak spravím všetko, čo je v mojich silách. Horšie je odhadnúť, kde končia naše sily a kde sa nám jednoducho nechce. Iste, môže to byť i chyba toho, že si neveríme. A tak ďalej. Nie však o tom som chcela.

Ale ako som už naznačila – dozrel čas, ja dúfam, že môj čas. Niekde však začať musím, tak som sa rozhodla začať na týchto stránkach. A načo vlastne? Ani neviem. Asi akási vnútorná potreba, či skôr pnutie(?hm.). Naživo som veľmi urozprávaná, môžu potvrdiť mnohí (niektorí by povedali, že až nadmieru, ale no taak…aj takí ako my tu musia byť! 🙂 ), rada rozprávam príbehy(všeobecne rozprávam rada, taký zlozvyk), veľa sa zamýšlam, a bohužiaľ nie vždy sa mi podarí načas  sa s niekým stretnúť a vypustiť myšlienkové návaly, čo vyusťuje do pretlakov a božechráň toho, kto mi príde na mušku po takom niečom prvý 😀 Vtedy, áno úprimne sa priznávam, som takmer nezastaviteľná. Ide však len o homeostatický mechanizmus, každý máme dajaký. Pre dobro mnohých (našťastie niektorým to nevadí ani takto 🙂 ), mienim odteraz sústreďovať svoj slovný export predovšetkým sem.

Nejde však len o to. Taktiež si dúfam, že sa tak naučím disciplíne/zodpovednosti(voči pravidelnosti) a sebamotivácii (oj!), pretože ako som sa už do toho pustila, chcem aby to tu žilo. Už v minulosti som sa pokúšala písať pravidelne, no stroskotalo to na spomínanej sebamotivácii…k tomu pridávam vlastný pocit toho, že ja na takéto nie som! Ale čo, veď život je na to, aby sa človek prekonával. Malo to však svoje pozitíva – zlepšenie slovnej zásoby už po pár dňoch, dokonca som bola na tom lepšie ako keď som prečítala niekoľko kníh – whoa!

Myšlienke blogovania som sa pravidelne počas posledných rokov opakovane vracala a následne ju zavrhovala. Nie je to moje úplne prvé blogovanie, už som to skúšala na inom blogovacom portáli, tam však boli admini, ktorí filtrovali vhodnosť príspevkov, tiež bolo možné pridať len určitý počet za určený počet hodín, a tak ďalej. Ono, do určitého času mi to stačilo/vyhovovalo, riešila som príspevky raz za čas, k tomu som dostala neoceniteľnú spätnú väzbu, mohla som si zistiť, ako na tom som, či dokážem aj ľudí zaujať, aj keď 95% obsahu tam pridaného spĺňalo skôr ventilovací účinok pre mňa samotnú(ale bolo viac než potešujúce, ak pod môj výtvor napísal niekto napísal, že pre neho tiež!), že som sa vypísala, a že som to uverejnila, tým som za tým len dala takú pomyslenú bodku. A bolo to fajn. Tiež som vďaka tomu spoznala niekoľko super ľudí, z viacerými som v kontakte dodnes, čo je príjemné.

Ak si dobre spomínam, i tam som sa dostala na podnet Jane, za čo jej chcem poďakovať, aj za to, že s nadšením súhlasila na spolupráci na tomto blogu. Funny, tá  „spisovateľka“ medzi nami je práve ona, ja som písanie mala vždy len tak pomimo, nezamýšlajúc to ďalej rozvíjať na niečo viac než písať si pre seba. A teraz som tu – JA – ktorá sa rozhodla konať, tu sa rozpisuje, v prvom príspevku, ale to asi bude paradox života. A možno, respektíve zjavne mám písanie radšej než si sama chcem prispustiť. Nech je ako chce – tu SOM, tu SME a BUDEME. Bude o čom. Teším sa.

Pozdravuje

*LUU*